Naši rodičia sú neodmysliteľnou súčasťou nášho života. Okej, to všetci dobre vieme, ale tušili ste, že to čo si o sebe myslíte, a ako konáte vám z veľkej časti zbalili do tašky života práve oni?
Dostal sa mi do ruky príbeh o mladom dievčati Sandre, ktorá napriek tomu, že dobre vyzerala mala sebavedomie na bode mrazu. Mama jej odmalička prízvukovala, že vonkajšia krása nie je dôležitá, nech sa radšej zaujíma o to, či je dobrá. Sandra si postupne vsugerovala túto skutočnosť, ktorú neskôr brala ako fakt. V škole bola za škaredé káčatko, a chalanov prehliadala. Nepatrila ku kráľovnám krásy. V dospelosti si uvedomila, že ju mrzí pocit nespokojnosti s vlastným telom, výzorom..začala sa postupne týrať, a podceňovať. Vzťahy stroskotali na prílišne kŕčovitej snahe zapáčiť sa, na dobrote pritiahnutej za vlasy. Na neustálom odháňaní mužov od seba. Lebo na čo aj. Sandra nebola jediná. Je veľa detí, ktoré boli v detstve presviedčané o tom, že nie sú dostatočne dobré, dostatočne šikovné, či rovnako inteligentné ako ich rovesníci.
Milovali ste nás všetkých tak veľmi, že ste si nevšimli, tie malé poznámky o tom, čo všetko by sme mali robiť, aby sme si zaslúžili vašu lásku. A teraz máme pocit, že lásku opačného pohlavia si treba zaslúžiť, necháme sa týrať manželmi, zneužívať. Prečo? Lebo láska je predsa podľa vašich dobre myslených slov „podmienečná.“ A teraz sme tu.
A vy sa čudujete, čo sa deje s vašou (našou) „neschopnou“ generáciou mladých ľudí. Nevznikla len tak z ničoho nič. Vypestovali sme si ju v domácnostiach. Neverili sme tým malým tvorom, snažili sme sa ich umlčať keď mali iný názor, ten ktorý sa ani zďaleka nezhodoval s našimi naučenými formulkami. Pomaličky ste ich osobnosti nastavili na rovnaký mód, založený na vašich predstavách. Urobili ste z nich vašich malých robotov. Nespokojných, plných depresií, výčitiek, a pocitu prázdnoty.
A po rokoch sa ich pýtate na vlastný názor na vec , a ste prekvapení keď len myknú plecami, a odpovedia: „..hm.veď to je jedno, myslím si to, čo si myslíš ty..“ Len aby bol pokoj v rodine.
Som si vedomá toho, že to všetko robíte nevedomky. Pretože aj vy ste mali rodičov, a tí zas svojich, až po Adama a Evu. Ale naša vlastná podstata je po tých rokoch stále menej v strehu.
P.S. Napriek tomu milujem svojich rodičov.
Bez nich by som bola asi o ničom.