Hovorí sa, že láska má veľa podôb.
Je to pravda odveká, presne tak, ako to, že šaty robia človeka. Zdá sa mi však, ako keby sme, ako čas plynie a doba sa mení, zabúdali, že aj krása má nespočetne mnoho podôb.
Že je jedinečná. Že je rozmanitá. Že sa v žiadnom prípade nedá zaškatuľkovať.
No náš pocit je často úplne opačný. Niet divu, keď sa na nás dennodenne zo stránok časopisov a z médií usmieva jeden a ten istý typ žien. Vysoké, ultra štíhle, mega prsnaté, prirodzene alebo pomocou šikovných rúk kaderníka dlhovlasé, s dokonalými zubami, dokonalými perami, s dokonalou alabastrovou pleťou, dokonalými nechtami, vždy tip-top upravené. Skrátka sen mnohých chlapcov, chlapov, mužov.
A my ženy? Niektoré nimi opovrhujeme. Iné im aspoň v kútiku duše závidíme, chceli by sme sa im aspoň sčasti, možno na chvíľu či aj dve, podobať…
Všetky do jednej sa porovnávame. Mozog nám pracuje na plné obrátky, myšlienky sa roja v hlave ako včely v úli. Zvádzame vnútorný boj. Vnútorne bojujeme samy so sebou. Zväčša z tohto boja, z tejto bitky, ktorá je krutejšia ako tá pri Slavkove, nevychádzame ako víťazky. No tak dobre. Navonok možno áno. Ale nie vnútorne. Nie tak naozaj.
Veď ktorá z nás nie je na seba (často až prehnane) kritická? Ktorá z nás si všimne, že nie je oveľa nižšia ako Pani Dokonalá? Ani že prsia, ktorých je majiteľkou, nie sú na zahodenie? A že sa dokáže rovnako pekne nalíčiť ako všetky tie krásky, dokonca bez tímu profesionálov?
A tak si rozčarované, nespokojné samy so sebou a celým svetom každý večer ľahneme spať. Ráno našu istotu, že sme nepríťažlivé, „škaredé nič“ zduplikuje pri rannej káve horúca informácia, že ak vážime viac ako päťdesiatpäť kilogramov, sme už “vypasené buchty” a že ak nemáme pleť ako alabaster, nemáme vychádzať ani len z domu. A už vôbec, ale vôbec nesmieme ísť takéto nepríťažlivé na rande! A nosiť doma tepláky? V-Y-L-Ú-Č-E-N-É! Potom sa nesmieme diviť, že sú nám muži neverní a že od nás utekajú ako splašení fauni. Veď kto by už prahol po puťke domácej?! (POKRAČOVANIE NA DRUHEJ STRANE)