Mala som pocit, že sa to deje len vo filmoch, neskôr iba v zahraničí, a dnes? Už skoro všade. Uvedomujem si, že je to citlivá téma, ale to neznamená, že sa musíme automaticky tváriť, že neexistuje. Tak ako oni..
Bol utorok, a ja som sa ocitla v jednom nekonečnom rade pri pokladni. Keďže som sa v podstate nikam extra neponáhľala, mala som skvelú šancu odsledovať si všetko čo sa okolo mňa za tých pár minút udialo. Pár klasických hádok partnerov, jedno plačúce dieťa, ľudia na telefóne, a jeden zaujímavý rozhovor. „Zlatíčko keď ja túto košeľu na tebe taaak milujem. Počkaj nech ťa upravím. Ako si tá ženská mohla dať legíny na seba? Pár ľudí by sa mohlo čeknúť pred odchodom z domu v zrkadle. Haha. Nemyslíš? Ešte, že ty si dokonalý!“ Mala som pocit, že za mnou musí stáť veľmi šťastný, a hlavne podľa debaty takmer dokonalý pár, hoci druhú osobu som do tej chvíle nepočula prehovoriť ani slovo. Nedalo mi to, a otočila som sa. Ten tenký hlas, patril vysokému, dobre vyzerajúcemu, svalnatému mužovi, ktorý držal za ruku o niečo menšieho partnera mužského pohlavia. Povieš si, že dnes sú už skoro všade, a aj tí čo to predstierajú, majú na mále. Nedovolím si súdiť nikoho – od dokonalosti mám naozaj ďaleko, ale je toto chovanie prirodzené? Ako ďaleko chceme zájsť? Dnešnou realitou je muž krútiaci bokmi lepšie ako žena, a na druhej strane žena so slovníkom z kontajnera. Už sa neskrývame pred svetom, naopak sme hrdí, a všetko to neprirodzené voláme moderným úletom. Muži sú zrazu citlivejší ako ženy, obliekajú sa ako položeny, záleží im na výzore viac ako na slove, sile, či charaktere človeka. Ženy zvládnu sto vecí naraz, hrajú to na silné jedince bez citov, a po zlomenom srdci sa rozhodnú uzavrieť všetkým prirodzeným pocitom. Naši muži nezmizli len tak zo dňa na deň, ono to išlo všetko postupne. Mám kamarátku, ktorá sa rozhodla, že bude na ženy, lebo mužský svet je krutý a vyľudnený. Hovorí sa, že každý z nás má vo svete tú svoju „polovičku“, ak sa nad tým však z dnešného pohľadu zamyslíme, zistíme, že polovica sveta si tie svoje plovičky mierne poplietla. Ideme proti tomu hore, lebo si myslíme, že môžeme všetko.
Drahý muž, ak si sa ocitol na druhej strane cesty, nemaj pocit, že ťa odcudzujem, lebo nepoznám tvoj príbeh, môžeš si robiť čo len chceš… cítiš sa však prirodzene na našej strane žien kde je stále viac a viac mužov so ženským správaním? Keď afektuješ lepšie ako nadšená ženská v predajni? Keď sa pozeráš každých 5 minút v zrkadle, či ti tá dokonalá tvár nezmizla za dverami? Keď odmietaš svoju prirodzenú mužskú úlohu na tomto svete? Keď pohromou nazývaš to, že sa ti zlomil nechet? Pred pár rokmi muži okolo 30tky boli otcami, a manželmi na plný úväzok – dnes sa učia o nových módnych trendoch, a ani zďaleka nie sú pripravení na zodpovednosť. Muži už nechcú byť mužmi. Opúšťajú rodiny, prestávajú sa zaujímať o ženy, a nakoniec to všetko zahrajú na úbohých – emocionálne vyšťavených partnerov, ktorí potrebujú lásku rovnakého pohlavia. „Neprirodzenosť“ nazývame chorobou. Je však iróniou, že táto choroba u niektorých prepukne zrazu po 30tke, po 3 deťoch, 6-tich milenkách, jednom manželstve.
… pozitívnou správou je, že tých skutočných, normálnych, zodpovedných mužov nám ešte stále pár zostalo. Ak máš toho svojho „obyčajného“ a mužského doma, zabudni, že ťa dnes vytočil, a len mu povedz, že ho miluješ, a tomu hore ďakuješ. Je zvláštne, že čím viac moderných „úchyliek“ na tomto svete existuje, tým viac si vážime jednoduché veci nášho života.
Nesnažme sa prebrať rolu druhého pohlavia, ani my drahé ženy – nemôže z toho vzniknúť nič prirodzené..