Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Denník súdneho lekára: Ja som sa zbláznil (ČASŤ I)

Doktor Tibor Bokor pracoval niekoľko rokov ako súdny lekár, patológ a ako súdny znalec. Vyštudoval medicínu a dokonca aj právo. V sérií niekoľkých príspevkov z denníka MUDr. Tibora Bokora vám prinášame autentické zápisky- denník súdneho lekára.

Zobúdzam sa na zvonenie budíka. Tých 54 minút, odkedy som si ho nastavil, ubehlo ako voda, a tak teraz o 23:30 môžem vyraziť na adresu, ktorú mi pred polhodinou nahlásili.

Je to našťastie len 30 km od miesta, kde bývam, tak to bude, dúfam, rýchle. Jedna blesková káva z kapslového kávovaru a sadám do svojej krásnej ošúchanej oktávie. Skvelé auto, absolútne nenáročné v pomere k odvedenej práci. Cesta ubieha rýchlo a motor ticho a pravidelne vrčí. Hlas Elvisa Presleyho zo zadných reproduktorov dotvára obvyklú atmosféru nočného výjazdu.

Dedinka sa vynorila z tmy za zákrutou a chvíľu prechádzam Hlavnou ulicou. Pri biednom svetle dedinského verejného osvetlenia sa snažím nájsť konkrétne číslo domu. Toto mám mimoriadne rád, nevidím do diaľky a čísla na domoch v noci sú úplne nečitateľné. Obnova fasád domov, na ktorých majitelia zabudli znovu číslo umiestniť na priečelie domu, tiež orientácii nepridá. Našťastie, je to na Hlavnej. Nízky barák so sedlovou strechou, zrejme starší, odhadujem tak 50.-60. roky minulého storočia. Zaparkujem na štrkom vysypanej ploche pred domom. Dom pôsobí dosť ponuro. Bránka je otvorená do tmavého dvora. Vo dverách auta nahmatám baterku a rozsvietim ju. A ako vždy si vynadám, že som si už tisíckrát mohol kúpiť nejakú, čo naozaj svieti.

No nič. Vystúpim a idem k dverám na kufri zamknúť. Druhý zámok mi zlomil zlodej, čo mi na Slnečných jazerách ukradol z auta tašku plnú Listov o prehliadke mŕtveho a knihu Medzinárodná klasifikácia chorôb. Zaujímavé, že lebky a kosti vedľa v taške ho nezaujali. Zamykám a z dvora sa naliehavo ozve šepkajúcim tenorom: „Už ste tu? Už ste tu? Ja som sa zbláznil, ja som sa prvýkrát načisto zbláznil!“

Priznám sa, trochu ma to vystrašilo. Odrazu sa z bránky vynorila postava. Na prvý pohľad žensky stavané telo a hlas ma chvíľu uviedli do rozpakov, ale nakoniec som usúdil, že ide o osobu mužského pohlavia. Evidentne postihnutého psychózou, tipujem, že pri nejakej toxikománii. Nasvedčujú tomu škrabance na tvári a početné vredy a trhliny pier. Možno je len psychiatrický pacient, ale jeho vlasy ešte majú zdravý lesk. Neustále opakuje, že sa zbláznil a volá ma za sebou.

Svietiac si tou biednou baterkou vchádzam za ním do dvora. Trošku mi nervozitou búši srdce, ale idem, je to adrenalín a strach. Neustále ho jedným okom sledujem. Cez pomerne nízke dvere vchádzame do malej chodbičky, z ktorej vedú dvere doprava a rovno do nejakých izieb a doľava do kuchyne. Prakticky už za dverami prekračujem neporiadok a kopy rôznych nepotrebných predmetov a krabíc. V chodbičke sa zvítame s matkou môjho sprievodcu. Je to malá podsaditá žena, na prvý pohľad s výzorom psychiatrického pacienta. Pri rozhovore je však celkom orientovaná v čase, dianí i priestore. Lomcuje ňou však hystéria pravdepodobne v kombinácii s liekmi. Po krátkom predstavení a zhodnotení situácie sa pýtam, kde je telo. Vedú ma do izby vpravo z chodby. V izbe je opäť všade kopa nepotrebných vecí. Jeho otec, teraz teda jeho bezduché telo, leží na posteli prikrytý paplónom. Syn ho odokrýva a stupeň hystérie a psychózy dosahuje vrchol.

Už doslova kričí:„Ja som sa zbláznil!!!“

Zvýšeným hlasom mu vravím: „Upokojte sa! Nechajte ma pracovať!“ Našťastie to zabralo a utíšil sa. Zároveň ho z dverí utišuje matka. Je to telo útleho starca s pamperskou ležiace na boku a pred jeho tvárou je na posteli malé množstvo zvratkov. Stuhnutý je už kompletne.

Zhodnotím ešte posmrtné škvrny, pozriem, či nie sú prítomné nejaké známky násilia svedčiace pre zavinenie inou osobou a zakrývam ho naspäť.  Pýtam sa ich, hoci mi je odpoveď vopred jasná, či si tu môžem niekde sadnúť a písať. Jedine k mŕtvemu na posteľ.

Ohrdol som touto ponukou a idem do kuchyne, kde som predtým zazrel mikrovlnku na stole, čo je dobrá výška na písanie. Rozhovor medzi oboma osobami v dome stále prebieha. On stále, že sa zbláznil, ona ho upokojuje a zároveň naňho kričí. Postavil som sa do kúta k mikrovlnke a pýtam sa ich, čo teraz, či už volali pohrebnú službu. Nemôžem ich tu nechať s mŕtvym telom, ktovie, čo sa tu môže stať.

Našťastie, matka sa ujíma vedenia situácie a volá ďalšiemu synovi, s ktorým sa dá rozprávať a dohodnúť. Zabezpečuje si odvoz tela, čo mi telefonicky potvrdil a ja môžem vypísať papiere. Je to boj, informácie získavam od matky, ktorá telefonuje so synom a zároveň upokojuje druhého, ktorý už okrem toho začal excitovane rozprávať, že som strašne príjemný pán doktor. Matke sa ho darí na chvíľu poslať preč a ja to rýchlo dopisujem. Odchádzam, podávam panej ruku a vyjadrujem úprimnú sústrasť. Rovnako aj prichádzajúcemu synovi. Ten ma zdraví so zvláštnym leskom v očiach a ja rýchlo prášim preč. Nevyprevádzajú ma a ja ani nechcem. Rýchlo sa snažím nasadnúť  a zmiznúť. Je asi pol jednej v noci a trochu sa chvejem po tomto zážitku. Tesne za dedinou mám telefonát a hlásenie ďalšej adresy, väznica Leopoldov. To je 70 km od mojej momentálnej polohy. Ach jo, idem na to…

Autor: MUDr. Tibor Bokor

Obyčajný deň patológa ČASŤ IV
Obyčajný deň patológa ČASŤ III
Obyčajný deň patológa ČASŤ II

Mohlo by sa vám páčiť

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií