Nechajte sa učiť dedinčami z Rumunska, dajú vám vzácny príklad do života

Nechajte sa učiť dedinčami z Rumunska, dajú vám vzácny príklad do života

Kedy ste si naposledy schuti zanadávali na niečo, čo sa vám stalo? Asi nie až tak dávno. A kedy ste boli vďační za život, ktorý žijete? Ak ste si spomenuli, som rada, keď nie, možno na konci článku na niečo prídete.

Je známym paradoxom, že človek si uvedomí, koľko toho má, až keď príde niekam, kde vidí veľkú chudobu. Začneme si vážiť zdravie až potom, keď vidíme chorých. A takto by sme mohli dlho pokračovať. Asi viete, kam smerujem. Aj ja som zažila jedno takého prebudenie. Deväť dní som sa zobúdzala v rumunskej dedinke, kde žije približne sto ľudí. Väčšina z obyvateľov totiž odišla do väčších miest alebo do zahraničia za prácou. V Milcoveni zostali najmä deti a starší ľudia. Prebúdzala som sa každé ráno o niečo múdrejšia.

Zdroj: Ľubica Račeková

Do Milcoveni som prišla na študijný projekt spolu s ďalšími tridsiatimi ľuďmi z rôznych krajín Európy, prostredníctvom programu Erasmus +. Projekty v tejto dedinke boli zamerané na miestne deti. Ako dobrovoľníci sme sa starali o to, aby sa mali kde a s čím hrať. Vyrábali sme hračky a zveľaďovali ihrisko, o ktoré sa postarali mladí ľudia z projektov pred nami. Šmykľavky a hojdačky dostali deti od sponzora. Keď sme sa im my rozhodli postaviť drevený domček, netušila som, že nezostaneme len pri plánoch. Ľudia v dedine nám ochotne dali všetko, čo sme na výrobu potrebovali. Napríklad drevo v dobrom stave, ktorým si oni mohli v zime zakúriť alebo z neho niečo užitočné vyrobiť.

To, čo nám však dávali pravidelne, bol ich úprimný úsmev a vďačnosť za to, že sme tam. Nerozumeli sme si síce ani slovo, no aj napriek tomu sme sa dohodli na ,,diskotéke” a oni nás nechali v jednom z obchodov až do rána s pustenou hudbou. Tiež nám doniesli rumunské peniaze, ktoré nám ochotne zamenili za tie naše. A celkom nevedomky nás učili k niektorým životným hodnotám.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ  Pri skutkoch týchto detí sa zamyslíte nad svojím životom! Čo je tá pravá hodnota?
Zdroj: Ľubica Račeková

V tejto dedine pre mňa na chvíľu zastal čas. Všetko v nej plynulo akosi inak, pomalšie a ľudskejšie. Možno to bolo aj tým, že na kostolnej veži naozaj zastal čas. Bol nakreslený na jedenástu hodinu.

Zdroj: Ľubica Račeková

Jediné, čo v Milcoveni nezastalo, je korupcia. Tá, žiaľ, došla aj tam. Hlavná cesta v dedine totiž nebola z asfaltu. Starosta (obcí Milcoveni, Berliste, Iam a Rusova) mal peniaze na cestu, no ušiel s nimi. ,,Korupcia v politike je veľký problém v Rumunsku,“ povedala mi známy a rozšírený fakt Rumunka Laura, vedúca projektu.

Zdroj: Ľubica Račeková

V obchodoch v Milcoveni majú zvláštny sortiment. Piva bolo vždy dosť, no taký čerstvý chlieb som tam nezazrela nikdy. V dedine sú dokopy tri malé obchody, no tie ,, … ponúkajú len základné potraviny, aby ľudia prežili,“ povedal mi Filipe z Portugalska, jeden z dobrovoľníkov, ktorý prišiel do Milcoveni až na desať mesiacov. ,,Z času na čas chodia miestni do najbližšieho mesta (Oravita), pričom si medzi sebou požičiavajú autá. Inak by sa tam totiž nedopravili. Žiadna verejná doprava tu totiž nefunguje,“ dodal.

Samozrejme, na to, aby sme sa v našej krajine cítili dobre, by sme sa nemali začať porovnávať len s tými, ktorí sa majú horšie. Pre mňa však bolo poučné vidieť, akí boli dedinčania milí k celkom neznámym ľuďom a snažili sa nám zakaždým pomôcť. A dať nám aj z toho mála, čo mali.

A práve o to ide. Nie o moralizovanie či zovšeobecňovanie, iba o zamyslenie sa.

Google+ Linkedin