Ilúzia lásky, alebo neviem byť sám?
Ilúzia lásky
Život beží rýchlo, veci sa menia, ale jedna vec nie – láska. Každý z nás, dokonca aj ty túži po tej jednej krátkej vete. Mám ťa rád, či milujem ťa. Dnes to bude však bez srdiečok, a sladkých slov. Momentálny stav, možno realita.
My – ženská časť sveta sme si akosi odmalička zvykli na rozprávky o princoch, princeznách a rytieroch. Rozprávky v nás vyvolali potrebu byť zachránené, ale od čoho vlastne?
Postupom rokov sa z brnenia stali obleky, z mečov sladké slová pre tú, ktorá je práve na blízku. Kone už figurujú len v popise rýchlosti auta, a všetko vyrieši slovo – zajtra. Ruku na srdce milé ženy, ktorá z nás nesnívala, že ju raz ten Martin na bielom koni fakt dobehne pozvať na večeru? Za koňa si pre mňa za mňa dosaďte akúkoľvek značku auta, alebo iného dopravného prostriedku. Problémom je, že záchrana sa nekoná, a rozprávka sa akosi časom pozmenila. Na realitu života, toho tvojho, môjho a nášho spoločne.
S princom
Keď si sa toho princa už konečne dočkala všetko bolo v poriadku, ale potom ste to spolu akosi neuhrali. Jeden jednoducho zmenil smer, a možno ste sa rozbehli opačne naraz – obaja. Či už išlo o žiarlivosť, hádky, pocit nepochopenia, nedocenenia, čohokoľvek. Možno to bolo celé len ilúzia – ilúzia lásky. Si sama, ty sám. Máš pocit, že teraz už ani ráno nemá ten istý zmysel. Tie fotky, miesta, pocity, všetko sa točí dokola. A ty už zrazu nie si tým človekom ktorým si bol/a. Strata ilúzií, a pocit prázdna. Všetci ti budú hovoriť, že to prebolí a podobné slová. Ono sa tak naozaj raz aj stane, ale čo potom, čo ak si už príliš dlho sám, či sama?
Možno si z tých ktorým samota dobrý pocit dáva, alebo naopak. Začneš znova podvedome rozmýšlať, hľadať. A práve v tomto momente začíname pozerať späť. Čo by bolo keby? A čo ak by som bola iná? Čo keby som sa zmenil? Možno som mal, možno som mala…a podobné sebazničujúce slová, a nekonečné teórie. Čas nevrátiš, a hlavne človeka nezmeníš. Okrem toho ak pozeráš dozadu, nikdy nedokážeš kráčať bez problémov dopredu. A preto stojíš na jednom mieste s odrazom ilúzie lásky na zadnej ceste. Možno sa z pocitu samoty zrazu rozhodneš hľadať na nesprávnom mieste, zostaneš zranený znova, len preto, že sa ti jednoducho samému pri večeri sedieť nechce. A svet sa stále točí dookola. … a ty nechceš byť sám,..
Stvorený pre lásku
Áno. My ľudia sme stvorení pre lásku, pre ten pocit, že niekomu na nás záleží, že niekto sa stará. Ale ten pocit sa nedá vydobiť násilím, nedočkavosťou, silením sa do pozície kde strácame samého seba. Chápem, je ťažké stratiť človeka, ktorý znamenal veľa, ale viete čo je ešte horšie? Stratiť samého seba. Každé jedno zlyhanie, rozchod, potknutie sa na ceste životom nás robí silnejšími, a lepšími, len ten moment „lekcie“ treba zachytiť. Samota nám dáva možnosť pochopiť samého seba, a rásť. Občas v momente keď máme potrebu mať niekoho pri sebe zvolíme si prvého človeka, ktorý nám príde do rany, lebo čo ak je to konečne on?ona?pravý? A možno znova zostaneme sklamaní. Nie nadarmo sa hovorí, že všetko má svoj čas. Aj premena húsenice na motýľa nie je len tak. Hlavne sa nezaseknime v minulosti, nesnažme sa vytvárať príbehy „čo by bolo keby“, a milujme seba samého. Ak sa niečo dá zmeniť – tak smelo do toho, ale ak nie, jednoducho nechajme veci plynúť. Či už vo vzťahu, alebo bez neho.
Ty žena nemusíš byť od ničoho zachránená, len miluj najskôr samú seba.
Tento blog napísala mladá blogerka, ak sa vám tento blog páčil, PODPORTE ju na FB stránke: domiDeeblog
Zdroj: dongova.blog.sme.sk